Mohlo by sa zdať, že keď dieťa nevidí, musí mať smutné detstvo.

U mňa to tak ale vôbec nebolo. Teda až na malé výnimky. Vyrastal som na dedine. Najprv sme bývali u starých rodičov, potom už vo vlastnom dome, ešte neskôr v druhom dome, ktorý sme stavali. A ešte bolo obdobie, keď sme bývali v Banskej Bystrici v byte. No a napokon internát základnej školy. Spomínam si napríklad na to, že som ako malý nosieval drevo z koliby do domu. Vtedy sme ešte kúrili drevom. Alebo iná príhoda. Naši ma chvíľu nechali. Hral som sa v krabici, ktorá slúžila ako dom. V skutočnosti v nej nebolo nič. Podstatné bolo, že bola dosť veľká, aby som sa do nej zmestil. Preto som sa hral, že v nej bývam. Prestalo ma to ale baviť a vybral som sa na prieskum. Vtedy len tak, bez palice.

Od kedy ste začali používať paličku?

V škole sme mali pravidelný predmet priestorová orientácia.

Bielu palicu som začal používať neskôr, až na základnej škole v prvej triede. Tam sme sa učili, ako používať palicu v budovách aj vonku. Chodili sme do mesta, učili sme sa trasy. Neskôr sme mali aj súťaž. Prvá disciplína bola chôdza v priamom smere. Druhá bola orientácia v budove. Mali sme sa napríklad dostať do nejakej miestnosti. Tretia disciplína bola chôdza vonku. Mali sme prejsť najrýchlejšie ale najbezpečnejšie napríklad zo školy na autobusovú zastávku. Nespomínam si, že by mi niekto vysvetľoval farbu palice, to som sa dočítal až neskôr. Mne biela palica neprekážala, nemal som problém s tým, že ma ľudia vidia. Aj teraz mi pomáha, keď ľudia vedia, že nevidím. Raz sa mi stalo, že som si palicu zabudol. Vystupoval som z autobusu, hľadal som dvere. Asi to vyzeralo veľmi zvláštne, lebo jeden pán to okomentoval: „Ja som si myslel, že ste zdrogovaný a vy len nevidíte.“

• 

Ondrej, aké ste mali obľúbené hračky?

Hrával som sa naozaj so všeličím. Plyšové hračky, autíčka, stavebnice. Najradšej som ale mal hračky, ktoré vydávali nejaké zvuky. Alebo sa s nimi dal nejako docieliť hluk. Preto som sa rád hrával aj s hrncami na varenie. A ešte ma fascinovala voda. Na dvore sme mali pumpu, do ktorej bola pripojená hadica. Keď som objavil túto zábavu, často som chodieval domov mokrý čo sa našim nepáčilo.

Keďže sa výrazne orientujete aj hmatom, máte aj nejaký taký materiál, ktorý vyslovene neznášate chytať alebo je Vám nepríjemný?

Sú také veci. Napríklad manželka mi nedávno dala do ruky nejaký čistič na klávesnicu. Má to taký slizký lepkavý povrch, až ma striaslo, keď som sa toho dotkol. Niekedy, keď umývam riad a narazím na nejakú výraznejšiu špinu, tiež je mi to nepríjemné. Teraz to už ale všetko zvládam v pohode. Keď som bol malý, nechcel som chytať chlieb s nátierkou. Museli mi spojiť dva chlebíky spolu a nátierka musela byť uprostred, aby som sa nechytal natretej strany. Inak to nešlo, hovoril som, že špinavý chlebík jesť nebudem. Ale napríklad v kontaktnej zoo som v pohode chytil švába a nemal by som problém si to zopakovať.

Predstavoval som si, že nejako tou lyžicou z toho rádia čosi vylovím, vyberiem a zistím, ako sa tam tí ľudia dostali.

Raz som napríklad chcel pochopiť, ako funguje rádio. Nebolo mi jasné, ako sa tam dostanú tie hlasy ľudí.  Rozhodol som sa, že sa na vnútornosti pozriem lyžicou. Skončilo to ale tak, že som tou lyžicou pokazil mechanizmus a rádio nefungovalo vôbec. Dopadlo to zle pre rádio a neskôr aj pre mňa.

Neskôr mi stará mama kúpila klavír. Bol to malý klavírik, mal asi tri oktávy a malé klávesy. Vtedy mi stačil. Neskôr mi kúpili väčší, na tom inak hrávam dodnes. Mama sa hnevala, lebo hluku bolo u nás doma už beztak dosť. Ale malo to presne opačný efekt. Na klavíri som totiž skúšal hrať melódie, ktoré som počul napríklad v rádiu. To boli prvé hudobné pokusy.

Najprv to boli kratučké melódie, napríklad zvučka nejakej reklamy. Neskôr som sa naučil hrať nejaké detské pesničky. Napríklad sa mi veľmi páčilo Potlač boby lebo chcem naspäť to lego. A dlho som nevedel prísť na to, ako tú melódiu zahrať. Na začiatku to boli jednoduché detské alebo ľudové pesničky. Neskôr som nastúpil do základnej umeleckej školy v Levoči a hral som to, čo sa bežne hráva. Etudy, cvičenia a vážna hudba. Tam som si aj vytvoril aj vzťah k vážnej hudbe. Bavilo ma ale hrať aj moderné piesne.

Sesternica mi do očí svietila lampou a zisťovala, či už vidím. Pýtala sa, či som už začal vidieť.

Keď som chodil k sesternici na návštevu, vždy ju fascinovali dve veci. Najskôr ma chcela silou mocou vyliečiť. Vysvetľoval som jej, že vidím len svetlo, ale nič iné. Tak skúsila inú lampu, iné svetlo. Potom ale vyčerpala všetky možnosti a zistila, že svetlom mi zrak nevráti. Neskôr mi dávala do rúk rôzne veci a pýtala sa, čo to je. Nechápala, ako dokážem rozoznať jablko od hrušky. Na poznávanie sveta som používal všetky ostatné zmysly. Vydáva to nejaký zvuk? Dá sa to vyhmatať? Prípadne, dá sa to ochutnať?

• 

Ako ste sa učili rozoznávať farby?

Nespomínam si na konkrétny spôsob. Farby sú pre mňa aj teraz len čosi abstraktné, čo vidiaci používajú. Nepokúšam sa ich pochopiť, skôr ich len tolerujem ako nevyhnutnú súčasť tohto sveta. Chápem zákonitosti. Napríklad, že biely text na bielom podklade nevidno. Dá sa to inak parádne využiť, lebo ak vo Worde nastavím bielu farbu textu, čítačka obrazovky ho prečíta, ale vidiaci nie.

Kamaráti mi spomínali, že takto dokázali urobiť ťaháky v škole cez písomku. Možnosti využitia si pozorný čitateľ určite rád domyslí. Dnes už máme pomôcky, ktoré dokážu povedať napríklad farbu oblečenia.

Dá sa použiť aplikácia v mobile. Stačí fotoaparát nasmerovať na predmet a aplikácia oznámi farby. Alebo je pomôcka Colortest alebo Colorino. Je to taká štvorcová alebo obdĺžniková krabička s kamerou. Farby takisto oznamuje hlasom.

Mne stačí vedieť, že obloha je modrá, tráva zelená, krv červená a podobne. Navyše som muž a o mužoch sa všeobecne vie, že vedia rozoznať iba pár farieb.

Ako ste sa učili čítať?

Fascinovali ma bodky, ktoré boli rozsypané po papieri. Páčil sa mi ten povrch. Bolo to také drsné a pár dní som ani netušil, na čo tie bodky slúžia. Skúšal som ich napríklad vyškrabať nechtami.

Čítanie sme mali takisto ako všetci ostatní, ako predmet na základnej škole. Učili sme sa čítať Braillovo písmo. Naučil som sa, aký to má systém. Napríklad že A je jedna bodka. B sú dve bodky pod sebou. C dve bodky vedľa seba atď. Mali sme doma aj tabuľku, aby mama mohla skontrolovať, čo som napísal. Všetci u nás v rodine vidia a nikto nemal vážnejšie problémy so zrakom.

• 

Ako sa vaši rodičiavyrovnali s tým, že sa im narodilo dieťatko s inakosťou?

V tom čase to bolo náročné. Neboli informácie. Sú rodiny, ktoré sa po narodení nevidiaceho dieťaťa aj rozpadli. U nás to tak nebolo. Najprv sa naši snažili to nejako vyriešiť. Trávili sme veľa času v nemocniciach. Keď lekári nepomohli, skúsili sme aj nejakú liečiteľku vo Veľkom Krtíši. V tom čase ešte neboli tak dostupné informácie ako dnes. Postupne sa naši spojili s Úniou nevidiacich a školou v Levoči.

Určite sa pri mne rodičia naučili viac trpezlivosti, lebo často museli hľadať riešenia na rôzne problémy. Napríklad keď sme riešili strednú školu, hľadali sme takú, kde by aj naozaj chceli prijať nevidiaceho. Moja mama sa naozaj aj naučila trošku Braillovo písmo. Učili sa napríklad aj používať rôzne pomôcky, aby mi potom mohli vysvetliť, ako ich mam používať. Napríklad písací  Pichtov stroj, ktorý sa používa na písanie Braillovho písma. Často som to využíval. Dnes už v Braillovom písme čítam menej. Ale stále sa zíde. Napríklad sú v ňom označené takmer všetky lieky alebo čísla vo výťahu.

Výhoda Braillovho písma je napríklad v tom, že sa dá čítať aj v tme.

Ondrej, ako ste ako dieťa vnímali rôzne reakcie ľudí?

Dlho som sa tým nezaoberal. A naozaj dlho som ani nevnímal, že mi zrak chýba. Nebral som to ako tragédiu. Asi mi nik nepovedal, že by som mal z toho byť smutný alebo tak. Ale niektoré veci boli skutočne čudné. Napríklad sa často na niečo pýtali mamy a nie mňa – koľko mám rokov, či viem rozprávať a podobne …  A pritom, ja som rozprávať vedel veľmi skoro. Nikdy som neukazoval prstom a moja mama upozorňovala ľudí, že sa môžu pýtať rovno mňa. Najprv som tieto reakcie vôbec nechápal. Celé som to pochopil vlastne až oveľa neskôr. Toto sa stáva aj dnes, keď napríklad prídem na úrad so sprievodcom. Pýtajú sa najprv jeho a jednoducho len musím na otázky sám odpovedať. Oni potom rýchlo prídu na to, že viem rozprávať sám. Skôr sa stretávam s nečakanými reakciami od starších ľudí.

Raz som hral na klavíri na výstave obrazov. Jedna pani sa ma pýtala, z akého ústavu ma sem priviezli.

Urobilo vás niekedy niečo smutným?

Najviac som bol smutný, keď som musel odísť do internátnej školy. Znamenalo to byť dva týždne v cudzom prostredí bez rodičov. V tom čase bola len jedna škola pre nevidiacich v Levoči. Naozaj som tam dosť často plakal a počítal dni, kedy už pôjdem domov. Zvykol som si tam, ale trvalo mi to asi polroka.

V škôlke som sa najviac tešil na študentky pedagogickej fakulty. Ony boli totiž oveľa menej prísne ako tamojšie vychovávateľky. Neskôr som chodil s kamarátmi zo speváckeho zboru na rôzne vystúpenia, alebo som chodil recitovať. Keď som si tam zvykol, ostával som rád na internáte aj cez víkendy. Potom bolo ešte obdobie, keď som si našiel v škole priateľku a to už mi potom nebolo smutno vôbec.

• 

Čo Vás vie naopak rozosmiať?

Sú to rôzne drobnosti. Napríklad som sa veľmi tešil, keď sa mi narodila mladšia sestra. Keď k domu prišlo auto so zmrzlinou. Neskôr v škole sme tiež vyvádzali rôzne pestvá. Napríklad sme sa nevidiacemu učiteľovi schovali a on nevedel, kam sme sa všetci stratili.

Aké bolo pre Vás obdobie dospievania a aké sú významné momenty, kedy ste si už jasne uvedomovali súvislosti so zrakovou inakosťou?

Občas sa stávalo, že napríklad slabozrakí šikanovali nevidiacich.

Dlho som vyrastal v prostredí medzi nevidiacimi a slabozrakými. Tam boli rozdiely medzi nami minimálne. Niekto videl viac, niekto menej. Občas sa stávalo, že napríklad slabozrakí šikanovali nevidiacich. Dosť často sa napríklad kradlo. Tí, čo ešte videli, brali veci nevidiacim. Niekedy to boli aj bitky, ale tam niekedy mohol aj nevidiaci zvíťaziť, ak využil fyzickú prevahu. No a potom drobnosti, posmievanie sa a to ani nemuselo byť pre zrak.

Zaujímavé bolo, že napríklad my sme neriešili pri dievčatách to, ako vyzerajú, vôbec to nebola téma. Simonka, s ktorou som chodil mala pekný hlas, dobre sa učila, recitovala, to ma zaujímalo. Keď som nastúpil na gymnázium, musel som sa už začleniť medzi vidiacich spolužiakov. V triede nás už nebolo 6, ale 36, všetci videli, ja nie. Zistil som, že musím jasne vysvetľovať čo potrebujem. Nie len spolužiakom, ale aj vyučujúcim.

Museli sme vyriešiť písanie písomiek a diktátov. Robili sme to tak, že som písal na počítači, alebo ma skúšali ústne. Problém bol s prírodnými vedami. Na fyzike mi napríklad kreslila profesorka nejaké veci tak, že sme do euroobalu vložili podložku na myš. Keď sa na to kreslilo perom, na euroobale to zanechalo obrázok, ktorý sa dal vyhmatať. Stávali sa aj také vtipné príhody. Napríklad raz som cvičil na telesnej hodine v posilňovni. Ostatní hrali asi basketbal v telocvični. Učiteľ na mňa zabudol a zamkol ma v miestnosti.

Alebo napríklad triedny učiteľ určil dve spolužiačky, ktoré mali na mňa dva týždne dávať pozor. To sa mi nepáčilo a našťastie na to potom zabudol a viac sa to neopakovalo. Mne sa podarilo dobre zapadnúť do kolektívu. Chodievali sme na výlety, bol som napríklad aj na lyžiarskom. Nelyžoval som. Na to som si netrúfal ani ja, ani vedenie školy. Ale bol som v kontakte so spolužiakmi. Rovnako to vyzeralo aj na vysokej škole.

• 

Mám pocit, že dnes už mladí ľudia v mojom veku dokážu medzi seba prijať zdravotne postihnutého človeka.

Mali ste aj nejakého blízkeho priateľa, priateľku z radov spolužiakov?

Na gymnáziu som mal kamarátku Zuzku. Ona sa mi aj prvá prihovorila ešte v prvý deň v škole. Ale boli aj ďalšie. Ja som prichádzal do školy väčšinou medzi prvými a vtedy tam už väčšinou sedela spolužiačka Bernadeta. Ale mal som aj iných kamarátov, napríklad zo speváckeho zboru. Rovnako aj na vysokej. Dobre som vychádzal väčšinou so spolubývajúcimi na internáte, alebo so spolužiačkami Martinou a Silviou. S nimi som aj spoločne cestovali domov, lebo jedna bola z Banskej Bystrice a druhá zo Zvolena.

S vyučujúcimi som mal vždy dobré vzťahy. Aj celkovo s personálom. Raz sa napríklad stalo, že som na gymnáziu neprišiel na obed. Pani kuchárka sa zľakla, kde som sa stratil a vybrala sa ma hľadať. Ja som sa len zdržal na skúške zboru. Vedela o tom celá škola aj riaditeľka, lebo ma kuchárka nevedela nájsť a všade sa vypytovala. Na vysokej sa mi prihodila ešte horšia vec. Nepripravil som sa na skúšku. Jednoducho sa mi nechcelo, mal to byť nejaký nepodstatný zápočet a vlastne sme ani dopredu nevedeli, že sa z toho bude písať test. Na hodine sme dostali zadanie. Nič som nevedel, takže som celú hodinu mal otvorený prázdny Word a nenapísal som ani čiarku. Po hodine prišla profesorka za mnou, aby som jej vypracovaný materiál poslal mailom. Aj mi napadlo, že ak teraz pôjdem rýchlo na internát, tak to možno stihnem a časový posun si možno ani nevšimne. Len to by zas nebolo spravodlivé voči spolužiakom. Tak som jej začal vysvetľovať, že jej to nemôžem poslať. Ona ma prerušila a začala sa mi ospravedlňovať. Že zabudla dať ten materiál naskenovať a podobne. Skrátka hľadala výhovorky namiesto mňa. Nakoniec sme si to vysvetlili, dostal som FX.

Čo alebo kto Vás v živote najviac inšpiruje?

Na základnej škole to boli moji učitelia hudby. Vždy som si predstavoval, že raz budem hrať tak, ako oni. Neskôr napríklad môj kamarát Mišo, ktorý je starší, tiež nevidiaci a keď som chodil na strednú, on už pracoval v rozhlase.

Chodil som do základnej umeleckej školy v Levoči, dokončil som tam prvý cyklus – sedem rokov. Potom som už nepokračoval.

Hrám hlavne na klavíri. Chvíľku som sa učil aj na flautu, ale to som nakoniec zanechal. Vždy ma bavila hudba, nielen počúvanie, ale aj hranie a neskôr aj skladanie hudby. Je to pre mňa hlavne oddych, relax a možnosť vyjadrovať pocity.

Aj noty sa dajú zapisovať v Braillovom písme. Nevidiaci nemôžu hrať z nôt, skladbu sa musím najprv naučiť. Každá nota má svoju značku.

• 

Aké ste mali alebo máte sny, ktoré sa Vám naplnili, čo ste pre to urobili, aby sa naplnili a ako ste sa pri tom cítili?

Snov bolo viacero. Niektoré sa časom zmenili, mnohé sa ale splnili.  Na základnej škole som pôvodne chcel ísť študovať na konzervatórium. Potom som si to rozmyslel a začali ma baviť počítače. Tak som išiel na gymnázium. Tam sa to zas upravilo a rozhodol som sa pre žurnalistiku. To mi ostalo.

Takže máte vyštudovanú žurnalistiku? Aký smer?

V čase, keď som študoval, sa to nerozlišovalo. Postupne sme prešli rozhlas, tlač aj televíziu. Mali sme to rozložené na 5 rokov.

Dôležité vždy bolo, že ma rodičia vo všetkom podporovali.

Na mojej práci ma najviac bavia rozhovory s ľuďmi. A tiež práca so zvukom, s hudbou a podobne. Hoci to už nie je ani tak žurnalistika, skôr technické veci, s ktorými sa človek stretne pri práci v rozhlase. Dôležité vždy bolo, že ma rodičia vo všetkom podporovali. Nikdy som nepočul, že: „Toto neštuduj, choď radšej na inú školu …“ a pod. Pomohlo mi, že som bol ochotný skúšať aj nové veci a ísť do neprebádaných oblastí.  Stále sa vzdelávam v nejakých nových témach.

Chodieval prednášať do škôl o živote nevidiacich. To sa mi napríklad dnes už až tak nechce. Mám radšej, keď sú veci zabehnuté. Vtedy to bola taká mladícka nerozvážnosť a odvaha. A často aj fakt, že som netušil, do čoho vlastne idem.

Takže čo sa splnilo? Mám prácu, ktorá ma baví. A je aj dosť rozmanitá. Nahrávam relácie do rádia naživo, online alebo cestujem priamo za ľuďmi. Mám stále dostatok času venovať sa čítaniu kníh.

Často je to motivačná literatúra, ale aj historický žáner, detektívky, náboženské knihy. A potom veci, ktoré si musím naštudovať do práce.

Sú to elektronické knihy, ktoré mi číta robotický hlas v počítači. A často sú to aj audioknihy, ktoré načítajú herci. Teraz som sa dokonca dostal k takej práci, že kontrolujem audioknihy. Dostanem nahrávky a porovnávam ich s originálom. Nahlasujem také chyby, keď napríklad herec namiesto semester povie september a podobne.

Komponujem aj hudbu do filmov. Tomu som sa venoval už aj počas vysokej školy. Spomeniem konkrétny film „22 hláv“. Vysielala ho aj TA3. Išlo o film, v ktorom boli príbehy ľudí, ktorí sa aj v socializme nebáli prejavovať vieru. Konkrétne príbeh Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja.

• 

Kedysi som hrával v kapele. Volali sme sa Pufflerquartet.  Puffler  podľa našej speváčky Mirky Pufflerovej. Spievali sme po francúzsky. Teda presnejšie, ona spievala a my sme hrali. Ja inak po Francúzsky neviem nič.

Na plný úväzok pracujem v Rádiu Lumen. Práca pozostáva z prípravy relácií naživo, alebo nahrávanie programov dopredu. Témy sú rôzne. Literatúra, rodina, mladí ľudia. Vediem tiež rozhlasovú reláciu Svetielko. Je to 25 minútová relácia pre deti. Každý deň je iná téma. Ja som mal rok hudobné svetielko, teraz rozoberáme ľudské telo. Mali sme aj jazykové svetielko a budúci rok chystám reláciu o jedle. Vysielame to vždy vo dvojici a deti tam môžu aj telefonovať.

Okrem toho ako dobrovoľník prekladám čítač obrazovky NVDA do Slovenčiny tak, aby ho mohli používať aj nevidiaci, ktorý chcú pracovať s počítačom, ale nevedia anglicky. Ja ovládam Angličtinu a trochu Nemčinu.

Aký rozdiel z Vášho pohľadu vnímate v učení sa materinského a cudzieho jazyka?

Rozdiel bol hlavne v tom, že v Slovenčine som bol nútený viac komunikovať. Slovenčina je ľahšia aj v tom, že sa mnoho vecí píše tak, ako sa čítajú.

Pre koho ste sám inšpiráciou?

Vnímam to tak, že v určitom zmysle pre mnohých ľudí. Pre nevidiacich, lebo pozorujú, že sa veľa vecí dá aj bez zraku.  Mám kamaráta Maximiliána. On teraz študuje v Českej republike. Zaujímal sa o to, ako môže byť nevidiaci novinár a dnes to už študuje.

Aké prekážky ste prekonávali / prekonávate a ako Vás to posilnilo?

Banka nechcela uznať môj podpis. Ako dôvod uviedli, že sa  obávali prípadného súdneho sporu. Mohol by som tvrdiť, že som nič nepodpísal a o ničom neviem. Je to hlúposť, však sme pri tom notárovi boli, sú na to svedkovia.

Spomenul by som napríklad cestovanie. Keď som nastúpil do práce, ukázalo sa, že sa často potrebujem dostať na miesta, ktoré nepoznám. Musel som sa naučiť pýtať, používať navigáciu v mobile. Musel som sa naučiť cestovať sám autobusom, neskôr vlakom. Zaujímavá prekážka sa objavila, keď sme s manželkou kupovali byt. Banka nechcela uznať môj podpis. Ako dôvod uviedli, že sa  obávali prípadného súdneho sporu. Mohol by som tvrdiť, že som nič nepodpísal a o ničom neviem. Je to hlúposť, však sme pri tom notárovi boli, sú na to svedkovia.

Stáva sa to v rôznych bankách a inštitúciách a poznám viacerých nevidiacich, ktorí to riešili. Nikdy dovtedy s tým nebol problém. Doteraz to nie je celkom doriešené a preto tam radšej ani nechodím a riešim veci online.

Ondrej, aké vtipné príhody zažívate?

Táto príhoda sa stala na zastávke vo Zvolenskej slatine. Stojím a čakám, v ruke biela palica. Zrazu príde nejaký ujo a pýta sa: „A vy tu čo meriate?“ Vysvetlil som mu, že nič nemeriam, že to je biela palica. Potom sa už na nič nepýtal. Asi dovtedy nevidiaceho nestretol.

Väčšinou v autobuse počúvam cudzie rozhovory alebo telefonáty. Ale keď sa fakt už nič nedeje, siahnem po mp3 prehrávači. Keďže nevidím, je nastavený tak, že obrazovka je tmavá. Tak si hľadám, čo by som si asi pustil, keď ma zrazu osloví neznámy ženský hlas: „zapnem ti to?“

Na zastávke sa pokúšam komusi dovolať. Aby som počul, čo robím telefón mám otočený obrazovkou od seba, reproduktorom k uchu. Náhodnému okoloidúcemu to nedá a na celú vec ma upozorní: „Máš to naopak.“

• 

Ďakujem za rozhovor, milý Ondrej Rosík.

Louis Braille (vyslov L^ui Braj) (* 4. január 1809, Coupvray, Francúzsko – † 6. január 1852, Paríž) bol francúzsky učiteľ a vynálezca slepeckého písma (Braillovo písmo). V skutočnosti Louis Braille upravil, zjednodušil a systematizoval už existujúce dvanásťbodové písmo Charlesa Barbiera, dôstojníka francúzskej armády. Znak, ktorý obsahoval dovtedy dvanásť bodov (boli usporiadané v dvoch stĺpcoch po dva body), Braille zjednodušil (odstránil šesť bodov) a vytvoril systém znakov, ktorých kombinácie postačovali na zápis všetkých znakov abecedy a číslic. Braillovo bodové písmo sa „ujalo“ až o niekoľko rokov po jeho smrti.

Oslepol vo veku 3 rokov nešťastnou náhodou. Desaťročného ho prijali do Ústavu slepcov v Paríži a ako nadaný žiak tam aj od svojich dvadsiatich rokov učil.

V roku 1829 vydal metodickú pomôcku Postup pri písaní atď. pre potreby slepcov, v ktorej predstavil vlastné slepecké písmo, ktoré sa vyznačovalo tým, že bolo oveľa jednoduchšie než tie predošlé. Dnes sa používa po celom svete, a to aj pre texty písané azbukou, arabským, čínskym písmom a pod.

Prvou knihou napísanou týmto písmom boli Dejiny Francúzska (1837). Braille roku 1838 napísal učebnicu aritmetiky a neskôr dal základy aj slepeckému notopisu (ako učiteľ hudby a vynikajúci hudobník).

• 

•