BLOG Zuzana ALmasi Korenova

Arogancia pseudodemokracie na Slovensku je čoraz bezočivejšia a taký rozpoltený je i národ

Aj dnes si kladiem otázku, ako je možné, že sa ľudia ťahajú skôr na ten „špinavý a nebezpečný západ“

Prečo jeho kritici s obľubou platia za značky západu (autá, oblečenie, technika, … reklamný priestor na sociálnych sieťach a pod.)

V období môjho detstva a dospievania sa udialo niekoľko zásadných situácií, ktoré ma viedli k uvedomovaniu si hodnôt života a výrazne ovplyvnili môj nasledujúci život. Okrem domáceho násilia a straty obidvoch rodičov som sa v jeden deň v škole dozvedela, že už možno nikdy neuvidím aj moje dve obľúbené učiteľky. O jednej z nich je tento príbeh.

„Ušli na „západ!“ Bola to čudná bolesť zo straty. Aj keď sme sa s mojím starkým veľa rozprávali o tom, ako a prečo Slováci utekajú zo svojej rodnej krajiny, nevedela som to celkom spracovať a pochopiť. Ešte som asi silno nevnímala súvislosti a príčiny. Bol komunizmus a o týchto veciach sa len ticho šepkalo.

Roky išli ďalej a ja som pod chvíľou rozmýšľala, ako sa na takom západe žije, keď tam ľudia utekajú. Po revolúcii a skončení školy som chcela odísť aj ja. Starký mi ale povedal, že už bude len lepšie a ja som mu plne dôverovala. Zostala som … Z úcty k svojim starkým, ktorí nás po strate rodičov vychovali.

Oľga je stále krásna, zo svojej podstaty žiarivá aj po viac ako tridsiatich rokoch – moja bývalá PANI učiteľka. S manželom Vojtechom, tiež bývalým a veľmi obľúbeným učiteľom a tromi dcérami žijú v Nemecku. Ich prostredná dcéra je moja rovesníčka, ktorá chodila do vedľajšej triedy. Vedie veľmi úspešne svoju vlastnú kaviareň. Už dlho som sa ich chystala trochu vyspovedať, pretože na nich často myslím, obdivujem, prechovávam veľkú úctu a rešpekt. Miešajú sa vo mne pocity a často uvažujem o tom, aké to je ODÍSŤ v strachu – zanechať zvyšok rodiny, nadobudnutý majetok, opustiť priateľov, odísť za ostnatý drôt a nevedieť, čo ma čaká cestou a potom …

Vážená pani Oľga, vážený pán Vojtech,

keď po rokoch strávených v inom domove spomínate na Slovensko a vtedajší život, čo vo Vás rezonuje najviac?

Keď sa tak bez dlhého uvažovania obrátim nazad, prvé čo mi napadne, je totálna bezfarebnosť vtedajšieho života po každej stránke. Ja som už dlho pred nežnou tušil, že sa musí niečo udiať. Boli sme plne účastní vtedajšieho spoločenského života, nielen ako učitelia. Viedli sme spevokoly, v sobáške na Zvolenskom zámku sme odspievali dobrých štyritisíc sobášov a cez mnohých funkcionárov, ktorí nás potrebovali, sme pozorovali ako funguje mašinéria mnohých úplne zbytočných akcií i organizácií. Nazreli sme do totálne prehnitého dna, určovaného skorumpovanosťou, každodennými pitkami od skorého rána a nedotknuteľnosťou ich aktérov. Nevravím, že bolo všetko zlé. Milovali sme svoju prácu, vymýšľali sme programy na rôzne akcie, často celookresného významu. Práca s deťmi bola skutočne našim koníčkom. Postupne sa však život v meste i krajine scvrkával do toho najnutnejšieho. Aby boli nejaké zablatené zemiaky, masť a cibuľa na prežitie (obrazne povedané) a aby boli nejaké gate, čo by sa dali natiahnuť na zadok. Signály zo susedných štátov naznačovali, že sa čoskoro niečo udeje.

Keď ste odišli do Nemecka, boli ste približne v mojom veku (47, pozn. autorky), mali ste už tri deti, fungujúcu domácnosť, rozbehnutú pracovnú kariéru, priateľov, žiakov, ktorí Vás milovali. Čo Vás viedlo k rozhodnutiu odísť zo Slovenska a ako dlho ste zvažovali ÁNO alebo NIE?

Dlho sme neuvažovali. Mali sme v Nemecku nejaké kontakty, známych, čo na Slovensku pracovali pri výstavbe cementárne v našom predchádzajúcom pôsobisku (Rohožník). V skutočnosti nás oni inšpirovali. Snáď tomu napomohlo i to, že kvôli kontaktom s nimi sme sa dostali na nemilosť, na akúsi listinu osôb „na odstrel“. Nikdy som nesympatizoval s KSS, no ako mladý riaditeľ školy, hádam jediný v okrese Senica bez členstva, som sa stal jej kandidátom. Natlačili ma tam dedinskí funkcionári. Neprešlo ani pár mesiacov a vyhodili ma z toho spolku. Slepá závisť, že som sa previezol s nemeckými pracovníkmi cementárne po dedine na Mercedese, že sem-tam doniesli nejaký nezmyselný darček, zapôsobili. Jedným z darčekov bola malá vrecková kalkulačka, zázrak sedemdesitych rokov. Miestni funkcionári boli nadšení, pokúpili si ich od mojich známych Nemcov,  aby sa vychytávkou doby mohli pochváliť. Ja, ako jediný v dedine čo vedel nemecky, som ich obchody sprostredkoval. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma jedného popoludnia zbalili policajti a zavreli do väzby v bratislavskom justičáku za tzv. porušovanie devízového hospodárstva. Nakoniec po mesačnom pobyte v cele som z toho vybŕdol s podmienkou. Pripomínam, že išlo asi o tri či štyri vreckové kalkulačky, ktoré už vtedy mali v Nemecku hodnotu nanajvýš reklamných darčekov. S takýmto puncom som stratil všetky perspektívy a moja rodina tiež. Keď sme sa akýmsi omylom dostali do Zvolena skôr než naše papiere, vedúci odboru školstva si trhal vlasy a na koberčeku nám povedal, že beda s nami, ak nebudeme poslúchať. Najviac to pocítili moje dcéry. Neprijali ich na žiadnu normálnu školu pre „otcov politický defekt,“ ako sa uvádzalo. Takže je jasné, že naše ÁNO bolo spečatené rodinným dohovorom jedného večera.

Viem, že ste odišli na Fiate 600 – dvaja dospelí, deti, jeden pes a jeden kufor. Bolo to iste veľmi náročné rozhodnutie. Čo ste zanechali na Slovensku a čo sa s tým stalo?

Nemali sme toho veľa. Začínali sme z nuly, všetko sme si nadobudli vlastnými rukami. Už vtedy, na začiatku sme sa ničoho neštítili. Olinka (manželka) po večeroch štrikovala svetríky i čapice, lebo bolo na koho. Prichádzali totiž na svet naše tri dcéry.

Ja som sa naučil šiť. Produkoval som im ako na páse sukne, šaty, vetrovky. Sem-tam nejaké nohavice pre seba. Dievčatá chodili pod chvíľou v nových veciach, ľudia si mysleli, akí sme bohatí…

Mali sme nejaký obstarožný nábytok, pár veci, nič moc. Popredávali sme to i porozdávali nenápadne. Pôžičku ROH na pozemok, kde sme si pôvodne mienili zbudovať letné bývane, sme na obdiv funkcionárov i bývalých kolegov vyrovnali po prvých mesiacoch práce už v Nemecku…

BLOG Zuzana ALmasi Korenova

Ako vyzeral deň alebo noc Vášho odchodu a čoho ste sa najviac obávali? Vedel niekto o Vašom pláne?

Bolo to trošku chaotické, komické i emocionálne. So Sibylkou (stredná dcéra) sme boli v hore popáliť všetky fotky, filmy, kompromitujúce doklady. Najmladšia Lujza sa nám až neskôr priznala, že prezradila spolužiakom náš úmysel. Zvozili ju pod čiernu zem, že o tom sa musí mlčať. Priamo o našom pláne netušil nik. Prvé išli najstaršia dcéra Svetlanka a Sybila vlakom. Vo Východnom Nemecku na druhý deň skolaboval komunistický režim a 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr. To sme ale vopred nevedeli. Mali sme vybavené papiere na trojdňový pobyt akože na svadbu známych. Pozvánku pre naše úrady musel potvrdiť nemecký notár (!). Dôležité doklady o vzdelaní, rodné listy, indexy a tak, sme ešte predtým zaviezli do Maďarska, kde sa vtedy zdržiavala naša známa z Nemecka. My dvaja spolu s najmladšou Lujzou, psom, kufrom a gitarou sme sa na Svetlankinej fiatke vybrali hneď na druhé ráno.

Vo Vašom rozhodnutí prevládal skôr strach z bývalého režimu alebo motivácia žiť lepší život na západe?

Strach z režimu sme už nemali, pretože až na šibenicu, sme prakticky prežili všetky príkoria. Základná myšlienka bola, pripraviť dievčatám lepšiu budúcnosť. A prirodzene, i my dvaja sme chceli zažiť ešte čo to príjemné v slobodnom svete. Tešili sme sa, že budeme môcť slobodne cestovať, dovoliť si nejaké normálne auto, pekný byt, …

My pamätníci vieme, že kontroly na hraniciach boli vtedy veľmi prísne. Ako sa Vám podarilo prejsť cez hranice a aké boli Vaše bezprostredné pocity, keď ste vkročili do slobodnej zeme? Ako ste získavali správy o Slovensku ešte počas totality? Čo ste urobili ako prvé na druhý deň, po príchode do Nemecka?

Keďže podľa tzv. výjazdnej doložky sme nesmeli ísť cez Rakúsko, ale priamo cez Čechy, vybrali sme sa na hraničný priechod Strážný. No v Českých Budejoviciach nastal problém. Na zánovnej poľskej fiatke sa strhala spojka. Do večera nám to opravili nejakí dobrí ľudia za celkom pekné peniaze. Na noc sme sa potom pobrali ďalej. Cez dve-tri hliadky samopalníkov sme sa konečne dostali za hranicu. Tam však prišiel ďalší problém. Nemecký hraničný policajt baterkou posvietil na pneumatiky a povedal, že nemôžeme ísť ďalej, minimálne jednu bolo treba vymeniť, lebo bola zodratá na textil.

Darmo som mu vysvetľoval, že zohnať gumy bol u nás taký istý problém ako kúpiť kilo banánov. Nepomohlo nič. Zobral mi pas a uprostred noci vybavil servis v najbližšej dedine. Došli sme tam, gumu nám vymenili, za robotu nechceli nič.

Potom nazad po pas a zdravo znavení, ale šťastní, sme došli do Passau. Našli sme si miesto v nejakom penzióne a padli do postelí. Na druhý deň nas čakalo ďalších 400 km jazdy. Na večer sme sa zvítali s babami, ktoré už netrpezlivo čakali v byte u známych za zvuku Verdiho Zboru židov a prípitku šampanským. Na to dojemné zvítanie snáď nikdy nezabudneme, aj keď sme ešte dva dni predtým spolu sedeli v poloprázdnom zvolenskom byte a preberali sme snáď po stýkrát celý kompletný plán exodusu.  Boli sme nadšení, že to všetko tak dobre dopadlo. Na druhé ráno sme sa prechádzali po priľahlom lesíku, poletoval sniežik a pocity? Prvé voľné nadýchnutie sa v malom usporiadanom, čistučkom mestečku, ale aj mierne stiesnenie, lebo nad nami visela otázka, čo bude ďalej…

Hovorí sa, že začiatky bývajú ťažké. Podľa mňa je toto tvrdenie len negatívne zovšeobecnenie, ktoré neplatí všeobecne. Aké boli Vaše začiatky v novej krajine? Pokračovali ste aj vo svojej profesii? Kde všade ste pracovali a čo všetko ste robili?

V prvom rade sme si uvedomovali, že tu skutočne všetci chceme zostať. O tom nebolo pochybností. Trvalo štyri roky, kým sme si veci usporiadali tak, že sme dostali nemecké občianstvo. Dovtedy, ale i potom sme brali každú možnú robotu, lebo sme tuho chceli žiť naplno. Veľmi nám pomohli úrady, ale i niekoľko nezabudnuteľných, správnych ľudí. Socialistických učiteľov tam nechceli a tak Olinka spočiatku upratovala v jednej veľkej firme a dievčatá s ňou. Medzitým zaskakovali pracovať do cukrární a reštaurácií umývať riady a tak rôzne. Ubytovanie a raňajky nám platila sociálka. Ja som hneď na druhý mesiac po príchode začal jazdiť pre malú špedíciu. Noc čo noc som bol na cestách. Asi po roku som si našiel prácu. Spočiatku ako vodič v malej strojárskej firme, pozdejšie som preberal i dôležitejšie funkcie. Vydržal som v práci, o ktorej som si ešte rok predtým nedokázal ani vo sne predstaviť, až tam budem do dôchodku. Na ten sa tu nastupuje v 65. rokoch. Olinka sa uplatnila vo firme na výrobu túb pre kozmetiku. Robila tam tiež až do dôchodku. Na smeny pri výrobnej linke. Odrazu sme zarábali na slovenské pomery závratné prachy. Dievčatá chodili do školy a skončili ekonomické stredné vzdelanie. Svetlanka ho už mala z domu. Úrady jej maturitu uznali. Potom sa postupne zamestnali po inštitúciách a firmách, medzitým si stále privyrábali ako čašníčky.

Život nás bavil. Mohli sme voľne cestovať, kam sa nám zachcelo. Po okolí, ale i do rôznych kútov sveta. Držali sme pokope, zažili trapasy, ale aj humorné situácie.

Dievčatá sa postupne povydávali, prišli úžasné vnúčatá, máme ich šesť. Každá priniesla dve. Nesmierne si na všetkých mojich štyroch ženách vážim, že sa nikdy neštítili žiadnej práce a zachovaním zásady postupnosti sa dopracovali tam, kde sú teraz. Ale to všetko je na veľmi dlhé rozprávanie, skoro na román.

Pán Vojtech, Vy ste študovali na niekoľkých univerzitách, napísali aj tri veľmi zaujímavé diela – romány vychádzajúce z faktov a histórie prepojenej so Slovenskom aj inými európskymi miestami – „Potomkyňa“, „Hrdzavý kríž“, „Habánka“. Povedzte niečo viac o tejto Vašej záľube.

Mňa pisanie vždy bavilo, celkove radšej píšem, než hovoím. Už doma som robil texty na pesničky pre detské spevokoly i pre zvolenskú sobášku. Na väčší formát som sa akosi nikdy nevedel odhodlať, po započatí ma to vždy prestalo baviť. Až sa moja myseľ akosi upriamila na tému história, ktorú milujem a ktorá na Slovensku ponúka unikáty v podobe rôznych hradov, zámkov, kostolíkov a ďalších fenoménov. Našiel som množstvo súvislostí s históriou môjho milovaného Francúzska i tunajšieho okolia. Pridal sa k tomu kritický pohľad na pôsobenie cirkvi v priebehu stáročí a tak som si po nástupe do dôchodku povedal, že nebudem so založenými rukami čakať na smrť, ale pokúsim sa urobiť ešte niečo, čo ma skutočne baví. A tak som sa dal do uskutočňovania projektu tzv. religiotrilerov. Podporovali ma moji duševní sponzori a snáď aj šťastie, že som na Slovensku našiel vydavateľa, čo to so mnou riskol.

Romány od Vojtecha Czobora kúpite TU

Sledujem Vašu strednú dcéru Sibylu, moju spolužiačku. Prezraďte nám viac, čo robí, ako sa dostala tam, kde je, čo robia ďalšie dve Vaše dcéry.

Sibylka, naša stredná, je z nich síce najnižšia, ale má nesmiernu energiu a široké lakte. Istý čas robila manažerku v poradenskej firme, ktorá sa zaoberá optimalizáciou pracovných postupov v rôznych veľkých koncernoch, no popri tom chodila ešte stále obsluhovať do lokálu  miestnej telovýchovnej jednoty. Tam sa zabehla a za pomoci niekoľkých správnych ľudí a svojej priebojnosti si zriadila najprv malú kaviarničku, ktorá bola síce útulná, no bohvieako nevynášala. No nápadmi sa spolu s partnerom zapísali do povedomia širkého okolia. Keď sa jej naskytla príležitosť v susednom meste, plnom bohatých ľudí a umelcov, založiť v totálne ošarpanom starom lokále niečo nové, chytila sa toho. Vytvorila krásnu štýlovú kaviareň, ktorá je dnes už známa v celom meste i okolí. Svetlanka pracuje veľmi úspešne ako vedúca motorestu a motela pri diaľnici. A najmladšia Lujza rozbieha pobočku českej firmy na výrobu špeciálnych farebných kuchynských medzistien a stien do spŕch. Okrem toho sú všetky tri veľmi vzorné mamičky. Vnúčatá sa uplatňujú v športe, dve budú učiteľky, študujú na univerzite a jedna študuje módne novinárstvo. Radosť na ne všetky pozrieť.

Viem, že sa vraciate aj na Slovensko. Aký to bol pocit, keď ste sem prišli prvýkrát po revolúcii?

No, uvedomili sme si ten obrovský rozdiel. V uhladenosti a upratanosti krajiny, kde ľudia malými metličkami a lopárikmi zametajú ešte i ulicu pred svojím príbytkom. V prístupe ľudí jeden k druhému.

Hoci sme boli cudzinci, nikdy sme sa nestretli ani len s náznakom arogancie či výsmechu, skôr naopak. Ľudia nám veľmi nezištne pomáhali. Obrovský rozdiel sme si uvedomili hneď pri prvej návšteve Slovenska.

Ubytovali sme sa kdesi na Sliači, nešlo tam kúrenie, v obchodoch neboli ani zemiaky, všetko sa zdalo sivé, neošetrené, chodníky hrbolaté, zábradlia hrdzavé. Prvý známy, ktorého sme stretli, sa stihol spýtať: „No, ukážte, Czoborovci, kde máte toho Mercedasa?“

Uvedomili sme si, kam to ten „ľudomilný“ socialistický režim dotiahol. V myslení i v realite. Zatiaľ čo si Nemci krvopotne zbudovávali svoju totálne vojnou rozbúranú krajinu, sme my Slováci chodili klásť vence, spievať hymny (povinne aj sovietsku) a papaláši sa predvádzali svojimi úbohými prejavmi. Tak, tak.

Keď porovnávate súčasné pomery na Slovensku s tými minulými – socialistickými, aké rozdiely, výhody, príležitosti, prípadne nástrahy vnímate?

Musím povedať, že teraz sa jedna vec zlepšila a jedna zhoršila. Lepšie je to, že už nemusíte stáť rady na banány, mäso, dámske vložky a toaletný papier. Už nemusíte novorodenca zapísať do poradovníka na trabanta. Tým, že ste v EÚ, otvárajú sa možnosti predovšetkým mladým ľuďom bez problémov žiť a študovať tam, kde sa im zachce. Mení sa vzhľad krajiny, aj keď mnohí zadubení politici hádžu rozvoju polená pod nohy. Do Zvolena sa dostaneme po krásnej novej diaľnici, opeknievajú mestá i dediny. A to nás teší.

Paradoxne negatívne je to, že  sa začína poznávať skutočná hodnota peňazí. A že sa menej zarába? Na vine je v prvom rade mentálne ale i skutočné, fyzické dedičstvo systému, čo tu bol predtým. Myslím tým aroganciu moci, vymývanie mozgov a masívne rozkrádanie. Doteraz to žiaľ nejde vykoreniť.

Slovensko má všetky šance byť normálnou vyspelou krajinou. Ale potrvá to možno ešte dve – tri generácie. Susedné Rakúsko nezažilo pliagu zvanú socializmus sovietskeho razenia, má takmer tie isté geografické i lokálne podmienky ako Slovensko a pozrite sa k akej životnej úrovni sa dopracovalo. Predovšetkým tým, že ich systém nikdy nedvíhal nejakú politickú stranu či politika do nedosiahnuteľných výšok.

Uvažovali ste niekedy aj nad tým, že sa natrvalo vrátite na Slovensko?

Nie. Ak by sme boli o tie spomínané dve – tri generácie ďalej, snáď. Ale teraz už ani z toho hľadiska nie, že celá naša rodina je tu, sme tu spokojní, zvykli sme si a máme hocikedy možnosť navštíviť Slovensko, krajinu našich mladých radostí. Lebo na Slovensku bolo za našich čias fajn predovšetkým preto, že sme boli mladí a tak sme sa ľahšie prebíjali, vyzbrojení našimi malými, krčmovými a obývačkovými slobodami v obrovskej rezervácii neslobody. Teraz sme už čoraz starší a vieme, že sa v Nemecku môžeme spoľahnúť na fungujúce zdravotníctvo, dosiahli sme slušný dôchodok aj bez všelijakých stále sa meniacich „pilierov,“ skrátka, je nám dobre a žiť znovu nafurt na Slovensku? Nie. Je nám ľúto.

Čo si myslíte o dnešnej situácii na Slovensku? Prečo podľa Vás stále odchádzajú ľudia skôr na západ, ako na východ? Podľa štatistík až 300 tisíc Slovákov žije a pracuje v zahraničí. Čo by malo podľa Vás „pritiahnuť“ či motivovať ľudí, aby sa vrátili a rozvíjali svoju rodnú krajinu?

Sledujeme udalosti na Slovensku veľmi pozorne, všetkými možnými kanálmi, zapájame sa do diskusií na sociálnych sieťach a  s úžasom sledujeme ako Slovensko balancuje na hrane medzi blokmi rôznych ideológií.

Arogancia pseudodemokracie na Slovensku je čoraz bezočivejšia a taký rozpoltený je i národ. Tí modernejší, rozhľadenejší, predovšetkým mladí utekajú tam, kde im lepšie ide karta, ako sa vraví. Kde vidia jasnú perspektívu uplatnenia svojich schopností a kde sú lepšie hodnotení a vážení. To je predsa jednoduché. Ale na to treba mať aj mentálnu výbavu a predovšetkým neštítiť sa žiadnej práce, najmä spočiatku. Lebo dnes sú možnosti rastu v krajinách EÚ veľké.

Aj my poznáme krajanov, ktorí tú mentálnu vybavenosť nemajú a tak sa tu už roky plaholčia na dne a snívajú o tom, že im bez vlastného pričinenia budú tie povestné pečené holuby padať do úst. A Východ?  Prosím, ani nespomínajte. Zažili sme sklamanie šesťdesiatehoôsmeho. Sme generáciou doby, ktorej tá udalosť zničila najlepšie roky života. A na to sa nedá zabudnúť. To je, ako keď sa nedá zabudnúť bicyklovať.  Dovtedy sme čo-to stadiaľ aj akceptovali. Odvedy sa však odpor a nechuť k červenej farbe usadil v génoch.

Milí Czoborovci, čo chcete odkázať svojim krajanom sem na Slovensko?

Moja mama mi dakedy hovorievala, aby som sa nespúšťal Boha. Možno som ju trošku nepočúvol. Ja by som chcel všetkých krajanov poprosiť, aby sa nespúšťali ešte stále najdokonalejšieho zoskupenia štátov na svete, Európskej únie. Nik vám nič z Bruselu predsa nenakazuje. Sami tvoríte úniu. Ste jej členmi, máte v nej zastúpenie, nerebelujte, nebráňte sa pokroku, ktorý skôr či neskôr aj tak príde. Vytvárajte ho spolu s ostatnými a zahoďte tú strašnú aroganciu, nadutosť a zadubenosť ktorej sú plné televízne obrazovky, rádiá, sociálne siete i každodenný život. Na Slovensku je množstvo perfektných ľudí, nebrzdite ich vzlet a rozmach v dobro krajiny. Lebo je to krásna krajina, jej jazyk, kultúra, folklór a príroda sú jedinečné, neopakovateľné. To všetko však naplno vyzneje iba v kontexte spolupráce a prozumenia v národnom i európskom merítku.

Od Rýna Vás, milí krajania, pozdravuje rodina Czoborovcov.

 

Vediem ľudí k osobnej slobode a pomáham im otvárať brány nekonečných možností v rôznych oblastiach života. Aká bola moja cesta, ktorá ma doviedla k tomu, čo robím dnes, si prečítate TU>>
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů