Ako dieťa som sa vôbec nehrávala s bábikami

Pán Miroslav Zaťko ma takto pekne vyspovedal

Pani Zuzana, aká ste boli ako dieťa? Môžem si predstaviť klasické dievča s bábikami?

Ako dieťa som sa vôbec nehrávala s bábikami. Často som trávila čas s mojou mamou, výtvarníčkou, vo výtvarnej a keramickej dielni. A tiež so starkým. Bol profesor a záľubou rezbár. A teda som nepotrebovala hračky. Spomínam si len na jeden červený telefón na baterky, ktorý sme mali s kamarátom od susedov spojený cez okno, z tretieho na druhé poschodie káblom. A ten telefón fungoval. Bol vytáčací, moja generácia si pamätá. ? V koliesku boli dierky, kam sa vsunul prst a vytočilo sa konkrétne číslo. Milovala som ten rapkací zvuk a tiež som sa tešila, keď mi zablikala oranžová kontrolka. To mi volal kamarát z „dvojky“. Páčil sa mi. ? Mala som tiež hraciu skrinku s kľučkou, ktorou som krútila, keď som chcela počúvať hudbu spoza steny malej drevenej skrinky. A plechové zvieratká na kľúčik a veľa farbičiek, farieb, štetcov, veľa sme spolu s mamou aj starkými kadečo vyrábali. Mala som len jednu bábku, volala sa Jano. Namiesto bábik ma vždy viac bavili reálne veci, ktoré nejakým spôsobom fungovali.

V mojom slovníku neexistuje miesto pre slová ako NEVIEM, NEDÁ SA

Písali ste mi zaujímavú príhodu z detstva, kde hlavnú úlohu hrala krabička a pavúk. Môžete mi tento príbeh porozprávať znovu, ak sa nemýlim – tam to všetko začalo?

Dobre teda, tak sa pohodlne usaďte, vezmem Vás so sebou a budeme cestovať v čase o viac ako 30 rokov späť. ?

Píše sa rok 1984, mám 11 rokov. Pomáham svojej mame upratovať pivnicu. Po niekoľkých vynesených taškách s nepotrebnými vecami mama skladá dolu z police starú drevenú škatuľu. Na jednej strane, tam, kde sa otvára, má krásny porcelánový kvietok. Trošku ošúchaný a vykývaný. Napriek tomu je zázračný. Je to úchytka a práve za ňu opatrne potiahnem so zatajeným dychom. Dvierka sa pomaly otvárajú a ja s vypleštenými očami a otvorenými ústami stojím a čakám, čo uvidím.

Keď v tom zrazu …

Krik a preľaknutie.

Bleskovo stiahnem ruku od škatule a odskočím krok dozadu. Obidve sa zľakneme a pozrieme sa na seba. PAVÚÚÚÚK!!!  Srdce mi bije ako zvon. Chudák čierny pavúk je vyplašený viac než my. Zvedavosť je väčšia a ja sa ešte stále trochu vyplašená  a s otvorenými ústami vraciam k otvorenej škatuli. Jéééééj …

Na ten pohľad nikdy nezabudnem. V tej drevenej, ošúchanej skrinke, veľkosti väčšieho šuflíka sa skrýva  hotový poklad. Hodvábne a zamatové handričky, vyšívané sklenenými drobnými korálikmi všetkých farieb sveta. Čipky, vekom zažltnuté. A v nich poobliekané krehké telíčka. Tváre majú napriek ponurej tme stále usmievavé, v očiach im hrajú zázračné iskry. Viete si predstaviť dieťa, ktoré práve objaví niečo tak čarovné. V drevenej škatuli tíško roky spali drevené marionety. Voňajú tak, akoby poznali osudy niekoľko tisíc ľudí žijúcich niekoľko stoviek vekov. Zmotané špagáty, ktoré oživovali ich krásne poobliekané telíčka už ani netušia, ktorej marionete patria.

„No poď Zuzka, už sme tu dlho. Ešte vynesieme túto škatuľu a ideme domov.“ Povie mama a ja neverím vlastným ušiam. Naučená som však neodvrávať ani slovkom, lebo moja mama je prísna a nemám rada, keď je nahnevaná. Len bojazlivo zaprosíkam, aj keď poznám výsledok. „Mami, prosím, nevyhadzujme ich. Sú také krásne. Prosím, prečo…?“ NIE! zaznieva vzápätí a ani nestihnem dokončiť vetu.

Bez ďalšieho slova, so sklopenou hlavou, veľkou gučou v krku a slzami v očiach sprevádzam mamu von. Odchádzam s hlbokým smútkom od kontajnera. Je november, už dosť chladno. Pomaly ešte otáčam hlavu a ticho s plačom dúfam, že sa moja mama zľutuje.  Z kontajnera, ktorý mi pripomína vysmievajúcu sa príšeru, trčí kus drevenej škatule, lebo príšera od preplnenia už nedokáže ani zavrieť štrbavú tlamu. Pricviknutý kúsok handričky mi ešte naposledy máva do duše.

Ráno vstávam, umývam sa a obliekam rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dúfam, že mi príšera vydá môj poklad. Poobúvam sa, prehodím cez seba ledabolo bundu, na rameno školskú tašku a s odhodlaním, že si poklad niekam potajomky ukryjem, bežím po schodoch. Vyletím z panelákového vchodu, namierim rovno k plechovej príšere. Už z diaľky vidím, že tlamu má zatvorenú. Zapriem sa celou silou, otváram jej hornú čeľusť a … Znova mi zomkne hrdlo veľká guča a slzy zamočia tvár. Moje drevené marionety už spoznávajú iné osudy. Ten deň a ešte niekoľko ďalších sú prázdne.

Kto vie, možno je to znamenie.

Dnes mám 43 rokov a ja stále neviem pochopiť, prečo sa moja mama, známa a úspešná výtvarníčka, tak rozhodla. Zázračná drevená škatuľa skončila v kontajneri aj s tými pokladmi, ktoré mali moc liečiť dušu. Minimálne tú detskú. Moja mama o dva roky na to umrela … Teraz už viem, že v mojom srdci sa už vtedy začali rodiť bábky. Liečivé, zázračné. Také, ktoré tíško sprevádzajú a pomáhajú vydolovať dušu dieťaťa. Tú dušu, ktorá Ti dáva prístup ku všetkým Tvojim zdrojom.

Už vtedy ste si začali vyrábať prvé bábky alebo to prišlo až neskôr?

Ako dieťa a tínedžerka som sa popri mame aj starkých učila rôzne ručné práce. Najviac ma vždy fascinovala hlina a farby. Keď cítim ich vôňu, okamžite som v detstve a spomienkach na všetko krásne, čo som prežila. Keď som v nostalgii, prichádza mi veľa nápadov. Tak to bolo aj s bábkami, ktoré tvorím. Jednoducho som si jedného dňa povedala, že si vyrobím vlastné bábky. V mojom slovníku neexistuje miesto pre slová ako NEVIEM, NEDÁ SA. U mňa sú zdanlivé prekážky skôr výzvou a príležitosťou naučiť sa alebo robiť niečo nové, iné … Bábky robím štvrtý rok.

Teraz odbočím. Viem, že máte vyštudovanú psychológiu, pedagogiku a vlastníte množstvo certifikátov. Keby som to zhrnul – „pomoc druhým“. Má to súvis so zážitkom z detstva alebo rozhodnutie ísť týmto smerom má iný základ?

Už ako dieťa som z nejakého dôvodu chcela ísť v starkého šľapajách. On bol veľmi vážený profesor, múdry človek plný pokory a rešpektu k životu ako takému. Bol aj prísny, ale láskavý a zásadový. Takže splnil všetko, čo sľúbil. Aj keď sa nám to nie vždy páčilo. Neskôr som pochopila, že to boli vlastne hranice a ja som sa na neho vždy mohla spoľahnúť. Takto som to chcela dosiahnuť aj u seba. Pretože on všetko bravúrne zvládal bez kriku, hnevu, zákazov, príkazov, odmien aj trestov. On bol skrátka prirodzená autorita.

Moja triedna učiteľka na základnej škole ma nemala rada a nedala mi ani odporúčanie na strednú školu. Asi dva mesiace po tom, ako zomrela mama (to už sme s bratom boli aj bez druhého rodiča), sme na hodine s touto učiteľkou písali na papier svoje vlastnosti. Jednou z vlastností bola u mňa citlivosť. Nevedela som prečo, ale dala mi môj zoznam vlastností prečítať ešte raz. Môj vnútorný hlas mi hovoril „chce ťa pochváliť, konečne si ťa obľúbila, možno jej ťa je ľúto?“ V triede bolo ticho ako v hrobe. Krútila sa mi hlava a od žiaľu mi šlo roztrhnúť srdce pri jej slovách „Zuza. Ty??? A citlivá?! Sadni si.“

Vtedy som ju v čerstvej bolesti neopísateľne nenávidela. A povedala som si, že ja tej svini ukážem. To bol ZLOM, kedy som zrazu dospela a vedela som, že urobím vo svojom živote všetko preto, aby som bola spravodlivá, prísna aj láskavá, zásadová ako môj starký a jednoducho prirodzená autorita. Slovné spojenie „POMOC DRUHÝM“ sa u mňa nesie v duchu vzájomného rešpektu a partnerskej komunikácie. Som náročná na seba a tiež na okolie. Očakávam riešenia, neakceptujem ľútosť. Možno to znie tvrdo, ja ale viem, že to takto funguje ? No a svoju vysnívanú školu som si spravila už ako dospelá a odvtedy sa súvisle vzdelávam a rozširujem svoje zorné pole. Len tak môžem ďalej bdelo odovzdávať energiu, ktorá prináša trojnásobný prospech v zmysle WIN – WIN – WIN. A to mne, ľuďom, s ktorými komunikujem a ešte aj ich okoliu.

…človek, ktorý chce transformovať druhých a dodržiava

pri tom určité morálne zásady, potrebuje sám takto žiť.

Pozitívne myslenie, osobnostný rast sú v súčasnej dobe veľmi trendy. Nedávno som bol pracovne na jednej akcii, kde sa prezentovali rôzne spoločnosti. Bol som prekvapený, koľko firiem tam bolo v oblasti školení, koučingu a pod. Zdá sa mi, že je toho už akosi veľa. Čo by ste odporučili, na čo si dať pozor pri výbere?

Áno, súhlasím, je ich ako húb po daždi. Ja osobne, keď si vyberám, komu sa zverím do rúk – ako sa hovorí – zistím si niečo viac o danom človeku alebo spoločnosti. Iste, papier znesie všetko, takže popísané môžu byť aj nepravdy s cieľom získať klientov a profit. Ja vsádzam dosť aj na svoju intuíciu. Stretávam sa s tým, že sa ľudia „popália“, lebo chodia na semináre, ktoré vedú ľudia málo bdelí v komunikácii. Ako vidím aj na rôznych upútavkach, ktorými chcú zaujať potencionálnu klientelu, ich formulácie sú skôr negatívne. A čo je ešte horšie, často používajú otázky, ktorými vkladajú do úst niektorých ľudí odpovede. Alebo tiež používajú v niektorých prípadoch doslova citové vydieranie. Bola som sa zo zvedavosti pozrieť aj na niektorých seminároch, aby som si urobila obraz, čo sú to za odborníci. A tak poviem … Môže byť manažérom aj neviem akej nadnárodnej spoločnosti. Pokiaľ len mechanicky hovorí naučené frázy a chýba tam šťava, kedy si poviem WAW!, tak toto u mňa nie je odborník. Je to len teoretik, ktorý chce zarobiť a je mu jedno, či človek, ktorý mu prispeje do rozpočtu, odíde spokojný a vnútorne naplnený. Na moje prekvapenie, až niekoľko firiem, organizácií, spolkov sa tejto činnosti venuje pre prestíž. Niekedy mi to príde tak, že sa predbiehajú, kto z nich pozve väčšiu celebritu na svoj seminár ako nejakú záruku kvality. A toto ja osobne nemusím.

Môj osobný názor je a možno s ním budete súhlasiť, že človek, ktorý chce transformovať druhých a dodržiava pri tom určité morálne zásady, potrebuje sám takto žiť. V opačnom prípade to vyzerá tak, ako keď niekto, kto nikdy nemal založenú rodinu či dieťa, poukazuje na to, ako má rodina a výchova dieťaťa fungovať. Taký človek či inštitúcia sú v mojom ponímaní jednoducho nedôveryhodné.

Deti sú naše zrkadlo.

Obaja sa zhodneme, že detstvo je veľmi dôležitá časť života. Boli ste zriaďovateľka Montessori škôlky vo Zvolene a Banskej Bystrici. Ako si spomínate na toto obdobie, čo Vám to profesionálne i osobnostne dalo?

Súhlasím, v detstve nasávame ako špongia. Preto je dôležité vytvárať dieťaťu zdravé prostredie. Zdravé v zmysle rozvoja všetkých zmyslov dieťaťa. Ja hovorím, že naše prostredie, ktoré nás denne obklopuje, je tak rozmanité a podnetné, že dieťa v podstate ani nepotrebuje hračky. A keď, tak stačí málo a radšej z prírodných materiálov. Skôr je fajn zamerať sa na zážitky. Zážitky dávajú priestor pre kreativitu a dovoľujú vytvárať obrazy v hlave. A keďže naša myseľ funguje prevažne na obrazoch v hlave, tak prečo jej to odopierať. Ja sama som silne vizuálny typ a prvé, čo mi naskakuje, keď ma napadne hocijaká myšlienka, sú obrazy. Vzápätí sa pridávajú ďalšie zmysly, ako je čuch, chuť, hmat, sluch. My sme v tomto duchu boli vychovaní a vychovali sme tak aj našu dcéru.

To som ešte netušila, čo a kto je to Mária Montessori. Až na vysokej škole som pričuchla k tejto alternatíve a tam som si povedala „veď to je ako u nás doma“. A hneď som vedela, kam smerujú moje ďalšie kroky. Myšlienka založiť Montessori škôlku sa mi silne spájala s mojou triednou učiteľkou zo ZŠ. Vtedy som vedela, čo nechcem. Keď padlo rozhodnutie založiť škôlku, už som nejaký čas presne vedela, čo chcem. Chcem, aby deti rástli vo vzájomnom rešpekte, aby mali pri sebe dospelého sprievodcu, ktorý je vnútorne sám so sebou vysporiadaný a jeho prístup je vysoko partnerský. Len v takom prípade sa dajú s ľahkosťou nastavovať hranice, ktoré nie sú obmedzujúce. Naopak, poskytujú poriadok, kreativitu, úctu k živému aj neživému, dávajú istoty, zodpovednosť, samostatnosť. Dávajú krídla k slobode a paradoxne tiež dovolia mysli ísť tzv. až za hranice možností. A čo je snáď najdôležitejšie, rešpektujú INDIVIDUALITU.

V škôlke som zažila snáď najsilnejšiu dávku inteligencie a tej najčistejšej energie, akú vedia dať asi len deti. Ešte viac som si uvedomila, aká dôležitá je pokora a ako citlivo a dôverne treba narábať s dušou dieťaťa. Deti sú naše zrkadlo. Vyleštené tak precízne, že na otázky prípadného zlyhania, si môžeme odpovedať najlepšie len my sami.

„CHYBA JE NÁŠ PRIATEĽ“

Mária Montessori

Keby ste mali vypichnúť TOP 3 odporúčania pre súčasných rodičov vo vzťahu ku svojim deťom, aké by to boli?

„Výchova je ako hra s farebnými sklenenými guličkami. Každá je iná. Keď ich vypustíme z dlane, rozkotúľajú sa svojim smerom. Kým sa rozkotúľajú, pripravme priestor tak, aby sme sa v prípade potreby navzájom jednoducho videli a vedeli si pomôcť. Ukážme im jamku, do ktorej sa vždy bezpečne môžu vrátiť.“ cit Zuzana AK

Táto moja metafora napovedá, že dôležité je:

1.Pripraviť bezpečné a dostatočne podnetné prostredie, kde sa dieťa môže slobodne rozvíjať. Pričom sloboda neznamená svojvôľa.

2.Vzájomná dôvera s nastavením jasných pravidiel, ktoré platia rovnako pre všetkých členov rodiny. To je veľkou zárukou, že z dieťaťa vyrastie samostatná, zodpovedná a kreatívna osobnosť s vlastným názorom na život. Takto vytvorená klíma vedie dieťa k zodpovednosti, učí ho hľadať riešenia a tiež znášať prípadné následky v prípade zlyhania. A pripomínam, že v takto vytvorenej klíme nie je dôvod používať príkazy, zákazy, tresty či odmeny typu „niečo za niečo“.

3.Rešpektovanie individuality dieťaťa. Každý človek je iný a má svoje vlastné potreby. Často sa stretávam, že niektorí rodičia si cez vlastné deti plnia svoje nesplnené sny alebo deti premotivujú či do niečoho nútia len kvôli vlastnej prestíži, aby „dobre“ vyzerali pred ostatnými.

Dovolím si pridať ešte jednu dôležitú zásadu, ktorou by sa mali riadiť rodičia a všetci, ktorí intervenujú vo výchove detí:

4.“CHYBA JE NÁŠ PRIATEĽ“ (citát M. Montessori) a učí nás posúvať sa ďalej. V našom školskom systéme je bežné poukazovať práve na chyby a teda na to, čo človek nevie. Nie naopak. Čo je viac demotivujúce než motivujúce.

Aké máte ešte aktivity v oblasti vzdelávania?

Mám bohatú históriu aktivít v oblasti vzdelávania. Zahŕňa prácu s deťmi od 2,5 roka až po seniorov. Trénujem alternatívne formy výchovy a vzdelávania, všeobecne mäkké zručnosti, témy osobného rozvoja pre verejnosť, firmy, vzdelávacie agentúry, metodicko pedagogické centrum, mládežnícke organizácie a tiež školy – žiakov aj učiteľov. Som autorkou aj garantkou niekoľkých projektov, výchovno vzdelávacích programov pre mládež aj dospelých a publikovala som aj niekoľko metodických publikácií a článkov. Bábky sú hlavne moje hobby, profesne som motivačná a transformačná rečníčka, lektorka, kouč a venujem sa aj mediácii.

Vráťme sa k Vašim bábkam, ktoré liečia dušu. Ako liečia? ? A ak to nie je tajomstvo, popíšte nám ako to celé prebieha? Príde za Vami Miroslav Zaťko a požiada Vás o bábku. Chcete o mne niečo vedieť?

Keď mi príde požiadavka na zhotovenie bábky, stačí mi 1 – 3 fotky človeka. Nepotrebujem o ňom vedieť žiadne informácie, lebo nechcem byť ovplyvňovaná. Tvorím intuitívne a riadim sa svojimi pocitmi. Stalo sa mi, že pani chcela čiernu bábku s vážnym alebo prísnym výrazom, niečo ako čierneho anjela. Mala totiž pocit, že ju okolie nerešpektuje. Takéto bábky ja nerobím. Moje bábky sú pozitívne, vystihujú a vyzdvihujú silné stránky daného človeka alebo poukazujú na pozitívne stránky, ktoré má daný človek akoby niekde hlboko v sebe „zabudnuté“. Mám rada, keď sa ľudia stávajú šťastnými. Preto im pomáham vrátiť sa do hravosti, kde je čistá láska bez osobných limitov, ktoré zvyknú byť obmedzujúce.

Ako bábky liečia? Majú silu, ktorá vyvoláva ÚSMEV a DOBRÉ POCITY. A tie spúšťajú hormóny šťastia. Do života prichádza viac kreativity, radosti a mení sa zákonite chémia človeka. Začína sa viac orientovať na to, čo chce a špirála prosperity sa roztáča a rastie. ? K bábke píšem aj jedinečný kratučký text, kde používam silu metafor a pozitívnych formulácií, ktoré mi sedia na daného človeka. Preto je bábka komplet osobná.

Bábky sú šité, vypĺňané dutým vláknom, topánky modelujem. Každá bábka je iná, so svojou vlastnou energiou, komplet ručná práca.

Zaujíma ma, aké sú bábky veľké? Niekedy som až prekvapený nad detailmi, ktoré musia byť veľmi náročné. Napríklad, keď bábka drží malého macka, okuliare, gorálky… Apropo, koľko trvá výroba jednej bábky?

V súčasnosti robím dva typy bábok. Jedny sú vysoké cca 50 cm, druhé cca 20 cm. Mám v pláne už aj iné bábky, no zatiaľ som sa k nim nedostala. V budúcom roku budú mať premiéru na mojej autorskej výstave Dvorné dámy vo Zvolene, v mesiaci apríl. Bude to už siedmy ročník. Je o mne známe, že som maximálna minimalistka :-), takto som si to na seba vymyslela a aj ma to vystihuje. Milujem do detailu prepracované veci, ktoré mi vychádzajú spod rúk. Je to môj mikrosvet, kde som sama so sebou. Čo si spomínam, aj v detstve som sa najradšej hrávala bŕlaním sa v šuflíkoch u starkej. Stále som v nich našla niečo nové, čo ma fascinovalo. Hoci aj sklenené gombíky. Bábky majú veľké uši, aby dobre počúvali a veľké oči s okuliarmi, aby videli až do duše. Lebo svet je kúzelný pre tých, ktorí majú uši na počúvanie a oči na pozeranie. A čistá pravda o okuliaroch je taká, že ja som vždy túžila nosiť okuliare. Doteraz to nie je potrebné, zrak mám perfektný. Tak ich nosia aspoň moje bábky a ja som si kúpila v optike s obyčajnými sklami.

Výroba bábky je časovo pomerne náročná. Jednak je to šitie, vytvorenie základu, následne sa pri tvorení potrebujem naladiť na daného človeka a tak pokračujem až do finále. Čakacia doba je aj 2 – 4 mesiace. Tvorenie si vyžaduje čas a správnu energiu na to, aby výsledok bol taký, aký má byť. Niektoré časti pripravujem ako sériu. Napríklad šitie základov bábky, modelovanie a všívanie topánok. Ďalej je to už individuálne. Nedá sa pri tom stále sedieť, takže čas a ľudská energia sú najdrahšie komodity.

Kam až cestujú Vaše bábky?

Bábky sa už rozpŕchli kade tade, rôznymi smermi. Niečo ako vyššie spomenuté guľôčky. ?  Sú v Čechách, Nórsku, Kanade, USA, Nemecku, Juhoafrickej republike, Holandsku, Belgicku, Anglicku … Majú rady cestovanie ?

Želám si, aby stále viac ľudí nachádzalo

zmysel svojho života. Aby robili to, čo ich baví.

Oslovujú Vás aj manželia s požiadavkou o bábky – manželský pár? ?

Áno, oslovujú ma aj partneri. Nedávno som robila dokonca svadobný párik. Celý deň som ich len obliekala. Aby boli tip top podľa mojich predstáv a tiež to boli prvé bábky takého druhu.

Teraz by som sa rád venoval ešte Vám. Pri výrobe týchto bábok, ale aj Vašich aktivitách vydávate zo seba značný kus energie. Ako sa dobíjate?

Takto to poviem. Keď človek robí s láskou to, čo by robil aj zadarmo, zväčša je to aj jeho zmysel života a je veľká pravdepodobnosť, že sa tým začne aj živiť. Je to ideálny stav, kedy sa cítim naplnená a to, čo robím, ma aj dobíja. V takomto stave dosahujem princíp WIN – WIN – WIN – trojnásobný profit. Uspokojená som ja, moji klienti a zároveň aj moje a ich okolie, lebo vyžarujeme príjemnú energiu. ? Želám si, aby stále viac ľudí nachádzalo zmysel svojho života. Aby robili to, čo ich baví. Vtedy bude menej vyčerpaných a životom znechutených ľudí.

V rámci relaxu si chodievam aj zacvičiť, posedieť len tak na kávu, čítam knihy a stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú tiež pre mňa svojím spôsobom inšpiratívni.

Blíži sa začiatok roka. Nejaké plány na rok 2017?

Ja nie som človek koncoročných predsavzatí. Fungujem tu a teraz a keď mám nápad, tak ho realizujem. Tento rok som nestihla vydať svoju knihu, lebo boli iné priority. Takže myslím, že v roku 2017 to dám. ?  A mám rozbehnutých niekoľko aktivít, takže v tom „behu“ budem plynule pokračovať. Pred viac ako tromi rokmi som prestala sledovať dátumy a žijem každý deň naplno.

Môžete odporučiť našim čitateľom nejaké zaujímavé knihy. Knihy, ktoré Vás výrazne ovplyvnili, poprípade knihy, ktoré ste čítali v poslednej dobe.

Napríklad: Vadim Zeland „Ovplyvňovanie reality“; David Wilcock „Kľúč synchonicity“;  Paul McKenna „Zmeňte svoj život za sedem dní“ atď.  Je aj niekoľko kvalitných filmov, ktoré odkazujú na rôzne zaujímavé a veľké myšlienky, komu sa nechce čítať. ?  Avšak, aj pri ich pozeraní treba byť bdelý.

Posolstvo pre čitateľov www.pozitivnemysliet.sk

Buďte sami sebou a klaďte dôraz na svoje vlastné pocity. Lebo s nimi ste stále v bezpečí, akokoľvek sa rozhodnete. Vždy máte možnosť urobiť prvý krok a posúvať tak svoje osobné limity.

Článok je prevzatý z portálo Pozitívne myslieť

Rozhovor s osobnosťou