Kamienky na dne jazera – rozprávka o presvedčeniach

Ktoré ťaživé kamienky – presvedčenia hodíš na dno jazera, aby si si viac začala vážiť samú seba?

Je skoré ráno. Slnko sa zakrýva mliečnou perinou a vo vzduchu cítiš príjemné letné osvieženie. Prší. Počuješ šumenie, ktoré upokojuje Tvoju myseľ. To sa veľké listnáče hrajú s miliardami kvapiek. Po dlhých, teplých a suchých dňoch sú šťastné, že sa im dostáva životodarnej vlahy. Je kúzelné, sedieť si teraz v posiedke, pod drevenou strechou a rozjímať, keď zem plní svoju čašu nápojom padajúceho priamo z neba, aby dala život bylinám aj zveri.

Kým sa takto dôverne, za šumenia dažďa rozprávaš so svojou dušou, kúsok ďalej, na veľkom zelenom liste bieleho lekna sedí uplakaná žaba. Lekno rastie presne v strede jazera, ktoré nikdy nevysychá. Žaba už ani nevie, či kvapky, ktoré jej stekajú po lícach, sú dažďové alebo sú to slzy. Sedí tu už hodnú chvíľu. Dá sa povedať, že je to už niekoľko dlhých rokov. Chceš vedieť, čo tak dlho robí na jednom mieste? Narieka, že je škaredá a hádže na hladinu kamienky, aby na nej nevidela svoj odraz. Kamienky jej do zásoby nosí stará vydra, lebo jej je žaby ľúto. Pomáha najlepšie, ako vie.

Ako sa tak strieda s nocou deň, na hladinu sa vynorí smiešna hlava. Má veľké pilotské okuliare a koženú pilotskú čapicu.

„To je čudné. Odkiaľ sa vzal pilot v rybníku. Asi mám halucinácie.“ Pomyslí si žaba a tvári sa, že si nič nevšimla. Preventívne sa nahlas rozreve, veď čo ak je to nejaký jej záchranca?

„Nikto ma nechce, lebo som škaredá. Nikto ma nemá rád, lebo som škaredá. Nemám ani priateľov, lebo som škaredá. A vôbec, ani sa na mňa nepozeraj, lebo som škaredá.“

Počas toho, ako sa nadrapuje, ani si nevšimne, že na leknovom liste už má spoločnosť.

„Ahoj, som Barón Krásavec a zachraňujem duše opustených žiab. Započul som Tvoj žalostný plač a pod hladinou ma trafil jeden z kamienkov. Tak som si pomyslel, že to bude niečo naliehavé a teda som tu. Môžem si prisadnúť?“

Žaba si zmoknutým rukávom pretrela tvár a súhlasne prikývla. Sama od seba vyrozprávala už stokrát povedaný príbeh o tom, ako jej niekedy dávno niekto povedal, že sa podľa neho asi nekámoší s fotoaparátom. BChcelsi  odfotiť svoj kadernícky výtvor na jej hlave. No nebol celkom spokojný. Odvtedy sa žabka nikdy nedala odfotiť, lebo jej vraj všetci hovorili, že bola škaredá. Barón už pozná tieto „triky“ a tak šikovne a správne položenými otázkami zistil, že tí „všetci“ ani nie sú všetci. Žaba si len vo svojej hlave sama vytvorila také presvedčenie – nepravdu. Pretože ten niekto z dávna bol iba jeden kaderník, ktorý nielen že nevedel žabu učesať podľa jej predstáv, dokonca nebol ani fotograf.

Ona sama dokonale uverila jeho slovám. Tie spôsobili, že žabka už roky nemala svoje fotky a žila sama v strede jazera, kde ju nikto nevidel.

„Žaba, Ty si veľmi pekná a na brehu jazierka Ťa čaká pestrofarebný život. Keď chceš spoznávať nových priateľov, ktorí Ťa budú mať radi takú, aká si, tak potrebuješ spraviť iba jedno rozhodnutie. A to je, že zmeníš o sebe presvedčenie.

Veríš, že si tá najúžasnejšia bytosť. Dokážeš robiť veľké skoky vpred.

Dokážeš žiť vo vode aj na súši. Si prvý a jediný tvor na planéte, ktorý od počiatkov vydáva zvuky. Mnohí Ťa aj pre to neustále obdivujú a skúmajú. Rozmýšľajú nad tým, ako je možné, že si tak ľahko po milióny rokov udržiavaš svoju príťažlivú postavu. Vezmi teraz do dlaní zvyšné kamienky, predstav si ich naposledy ako slová, ktorými si sa nechala na niekoľko rokov negatívne ovládnuť a hoď ich do jazera. Pozeraj za nimi, ako klesajú do tmavej hlbočiny a už navždy v nej zostanú. A keď sa tam všetky stratia, spolu preskočíme z lekna na breh, kde aj pre Teba ešte stále kvitnú voňavé a liečivé bylinky.“

Medzi tým utíchol aj dážď, mliečna perina zmizla a Slniečko objavilo na hlave žaby krásnu zlatú korunku. Kto vie, čo kúzelné sa ešte v duši žaby skrýva.

Napokon, aj Ty môžeš byť vládcom svojho života.