babky, ktore liečia dušu

Nielen Vianočná rozprávka :)

Rozprávka, ktorú budete za chvíľu čítať, vlastne ani nie je rozprávka. Je to skutočný príbeh z môjho detstva. Je to možno aj váš príbeh a príbeh vašich rodičov alebo aj vašich detí.

Je o našej fantázii, snoch a predstavách, tak dôležitých v našich životoch a osobnom rozvoji.

Snívať je predsa dovolené a zo snov sa ľahko stáva skutočnosť, keď chceš 🙂

Perníkové sny, to je len jeden zo siedmych krásnych a citlivo písaných príbehov – kľúčových životných tém – rozvod, smrť, narodenie, domáce násilie, nový rodič, zodpovednosť a iné. Tieto príbehy z môjho detstva som ukryla do krásnej knihy, ktorej som dala meno Ela a jej kľúče k zázrakom.

Ela je malá hrdinka, ktorá sa nevzdáva a naopak, veľmi odvážne a odhodlane rieši situácie, ktoré sa v jej detskom živote vyskytli. Ela je tak statočná, že všetku bolesť premieňa na výzvu a neskôr v dospelosti sa stáva inšpiráciou pre druhých ľudí.

Túto krásnu knižku, ktorú ilustrovala Ivetka Košíková, moji čitatelia prirovnávajú k svetovému bestselleru Malý Princ, si môžete objednať TU

babky, ktore liečia dušu

Ela a jej kľúče k zázrakom

A teraz vám už dávam priestor, ponorte sa s Elou do jej PERNÍKOVÝCH SNOV

     Poznáš to. Keď v tvojom detskom svete všetko ožíva a vymýšľaš si rozprávky pre svoje hračky. Ony potom ticho sedia a pozorne načúvajú.

„Kde je zasa Ela? V takom malom byte a stále sa niekam zašije. Ticho je ako myš, človek o nej nič nevie. To je teda beťárka,“ šomre si drobučká Elina starká. Keby si ju len videl. Vyzerá ako uškŕňajúci sa škriatok z rozprávky.

Cez malú dierku v starej deke, ktorú starká niekedy používa už iba ako podložku pri žehlení, Ela so zatajeným dychom pozoruje perníkový svet. Žiadna iná deka nevonia tak zvláštne, starkovsky, ako táto. Už aj chĺpky vekom postrácala a jej žlto-hnedé štvorčeky na ešte tmavšom hnedom podklade sú vyleštené od rozpálenej platne červenej žehličky. Dobre sa cez rozstrapkanú dierku pozerá. Skoro ako cez kľúčovú. Ela preglgne posledné sústo a čaká na novú príležitosť. Priloží k našpúleným ústam ukazovák, vypleští na dôraz svoje oči a naznačí poukladaným hračkám: „Pssssst!“

V bavlnenej kvietkovanej zástere po kolená, v jednom vydutom vrecku má starká vždy vreckovku. Bavlnenú, s kvietkami. V druhom vrecku má pre nás, svoje vnúčatá, stále nejaký cukrík. Najčastejšie presladené karamelové či medové štolverky alebo jemne mentolové hašlerky skoro až čiernej farby. To sú asi najsladšie vrecká na svete.

Mäkké, drobné ruky má starká zamúčené od sladkého perníkového cesta. Chodí od veľkého kuchynského stola po rozpálenú pec a strieda plechy naplnené surovými a upečenými dobrôtkami. Rozpráva sa sama so sebou a niekedy si len tak povzdychne. Keby sa pozrela aj pod stôl, zistila by, kam jej vždy zmizne kúsok surového perníkového cesta, kým vyberá voňavé, nadýchané vianočné vankúšiky z pece. A možno to aj vie, len sa tvári, že nie. Aby hrala s Elou hru na neviditeľnú. U starkej sa Ela cíti v bezpečí a starká je na to hrdá. Lebo vie, že učí Elu láske, pokore, úcte a dáva jej dostatok možností, aby prežívala detstvo ako milované dieťa v milujúcej rodine.

To je starká, ktorá má rada, keď jej Ela češe malým hrebienkom jemné šedivé pramienky už zrednutých, ale vždy upravených vlasov.

„Ach, tiež by som chcela mať také dlhé a husté vlasy ako ty, Ela moja.“ Občas sa takto zasníva, keď spomína na svoju mladosť. Ela vtedy na ňu pozerá a ešte len málo rozumie, čo tým chce jej starká povedať.

Dve drevené podnožky, zasunuté pod stôl, Ele vždy výborne poslúžia ako základ pre hrad z deky. Pre jej kúzelnú skrýšu. To je miesto, kde vie rozprávať po hračkársky a všetky hračky jej rozumejú. Bodaj by nie, keď aj ony môžu ochutnať sladkú dobrotu, potajomky a šikovne ukoristenú rovno z veľkého dreveného lopára. V jeho škárach, kde sa spájajú dosky, Ela ešte stále nájde stopy po perníkovej múke.

Drevený vláčik, plechová žabka na kľúčik, ktorý sa točil v jej tele, kým doskákala, plyšový hnedý maco, látkový zajac s ožužlanými ušami z čias, keď Ela ešte lozila štvornožky. Gumená kačka, ktorá preplávala s Elou niekoľko vaňových dĺžok, starý pokazený budík a veľké kovové strúhadlo sú Elini verní poslucháči. Páčia sa im jej vymyslené príbehy. O tom, ako letí do vesmíru a zbiera aj pre nich do prúteného hubárskeho koša niekoľko strieborných hviezd. Ako sa z nej stala speváčka v trblietavých šatách a všetci jej postojačky tlieskajú a kričia „Ešte, ešte…,“ v rytme potlesku. O tom, že je archeologička, ktorá vie čítať hieroglyfy objavujúce sa pod odfúknutým, niekoľkotisícročným prachom. Ako cestuje v ponorke, objavuje dávne, stroskotané vraky s vyrezávanými nápismi a menami morských panien a vábnych Sirén.

Popri tom, ako neviditeľne Ela kradne z dreveného lopára perníkové cesto, dorozpráva zasa jeden zo svojich vymyslených príbehov. Je spokojná a hrdá na seba, lebo jej poslucháči znova počúvali s otvorenými ústami, ani sa nepohli a nevydali ani hláska. Chce ich a aj seba ešte odmeniť sladkým medovým kúskom a potajomky vystrčí ruku zo svojej žlto-hnedej skrýše.

Och, čo to je? Niečo cíti a nie je to perník. Vystrčí hlavu. Nie celú, len tak napoly, aby bola ešte chvíľu neviditeľná. Jej drobný nos ešte viac zacíti úžasnú vôňu, ktorá sa rozlieha celou kuchyňou a tiahne sa cez dlhú chodbu do všetkých izieb. Možno aj k susedom. Dlaň, ktorá drží tú Elinu, trochu polepenú, je väčšia. Hebká, voňavá, pracovitá dlaň najlepšej perníkovej starkej. Usmieva sa ako malý, nezbedný škriatok. Ona aj je ako škriatok. Lebo je nizučká, rýchlo cupitá sem a tam a pri smiechu vydáva komické chichotavé zvuky. Drobné, hebké dlane už nie sú zamúčené. Už voňajú mandľovým krémom. To je vôňa Elinej starkej, ktorá Elu naučí všetky možné ručné práce.

„Ela, z teba bude asi herečka. Alebo spisovateľka, či možno učiteľka ako starký. Čo povieš? A vlastne, môžeš byť, kým a čím chceš. Keď počúvam tvoje príbehy, naschvál sa robím, že neviem, kde si. Nechcem ťa vyrušovať v tvojom kúzelnom svete plnom rôznych ľudí, zvierat, vecí, vôní či obrazov. Rada ťa počúvam a tú starú deku opatrujem aj kvôli tebe. Asi je niečím výnimočná. Ako si aj ty, keď si ju stále berieš pod stôl a robíš si z nej skrýšu. My sme ako deti mali iné skrýše. Zvyčajne boli v kamennej, tmavej pivnici, bez deky a perníkov. Rodičia nám vždy kázali šepkať. Sedeli sme tam vystrašení, delili sa o kus chleba a báli sa o svoj život. Ty máš veľké šťastie, že sa skryješ len vtedy, kedy chceš a iba v rámci hry. Keď mi z lopára mizne perníkové cesto, usmievam sa. Som šťastná, že si v bezpečí a môžeš svojim hračkám rozprávať príbehy, ktoré sa môžu aj naozaj naplniť, keď chceš a pôjdeš za svojím cieľom.

Zo snov sa ľahko stáva skutočnosť. Je to podobné ako s perníkom. Najskôr je len múka, vajíčka, maslo a med. Keď dám surovinám lásku, s mojou pomocou sa premenia na mäkučké perníčky, ktoré miluje asi celý svet.“

Kým si Ela predstavuje, čo všetko chce vo svojom živote prežiť a ako chce naplniť svoje sny, starkej uchmatne ešte niekoľko kúskov sladkého cesta. A ona upečie ešte niekoľko plechov perníkov voňajúcich už do neba.
Teraz je drevený lopár na Elinom veľkom stole, kde má svoj tvorivý svet. Pripomína jej dni, kedy ako dieťa nasávala tvorivosť svojich starkých.
A vlastne, presne tú istú kvietkovanú zásteru po starkej má Ela vo svojom šatníku starostlivo uloženú. Oblieka si ju len na výnimočné udalosti. Hádaj, ktoré …

zuzana almasi korenova

Ela a jej kľúče k zázrakom

Vediem ľudí k osobnej slobode a pomáham im otvárať brány nekonečných možností v rôznych oblastiach života. Aká bola moja cesta, ktorá ma doviedla k tomu, čo robím dnes, si prečítate TU>>
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.